Cesta spevu, ktorá má za úlohu skutočné stretnutie s duchovnou entelechiou samotnej bytosti tónu.
Osobitné pestovanie a zušľachťovanie duševno – duchovnej roviny t.j. celej ľudskej bytosti prostredníctvom spevu.
Protiváha k čisto fyziologickému a materialistickému pohľadu na spev.
Protiváha k súčasným speváckym školám, ktoré aktivizujú len nižšiu úroveň ľudskej bytosti a tým zabraňujú tvorivosti (čo ma za následok totálny úpadok speváckych schopností u ľudí – všeobecná fonasténia*, neškolený a tvrdo nasadzovaný hlasový prejav u popových spevákov, uprednostňovanie hlasného kričaného spevu pred subtílnym a citovým prejavom u spevákov klasickej hudby).
Snaha opätovného uznania obraznej a na podobenstvá bohatej reči starej talianskej školy.
Spev vychádzajúci z éterického tela človeka a nie fyzického.
Pestovanie vnútorného sluchu, ktoré predpokladá značné posilnenie duševného prežívania.
Nesúhlas s hodnotením hudby podľa afektívnosti či efektívnosti dráždivého účinku a s povrchným počúvaním na základe vnímania len hlukových komponentov tónových prejavov - tzv. hudobné barbarstvo.
Hľadanie vnútornej dimenzie, jedinečnosti prežívania a znovunájdenie špecifického zmyslu európskeho hudobného vývoja.
Zaoberanie sa umením potrebuje prejsť rozhodným prehĺbením, priamym umeleckým konaním, inak bude strhnuté vírom techniky.
Každý spievaný tón je potrebné prežívať skôr ako bytosť, ku ktorej máme pristupovať s bázňou, ak chceme byť účastní jej obohacujúceho vplyvu.
